Prázdniny ako lusk! cestovateľský blog Kristíny Farkašovej



Matne si spomínam, že za letnú dovolenku som vždy prečítala aspoň tri dobré knihy. Tento rok som ich prečítala šesť. Leporel. Veľakrát. Veľakrát za deň. Boli o mňáu, bé, múú, hav-hav a pi-pi-pi. Chvíľami som sa síce cítila ako múú, ale musím konštatovať, že počas celej materskej dovolenky som nestihla prečítať ani toľko kníh, čo za normálnu dovolenku. A o tom to predsa je. Človek robí to, na čo počas bežných dní nemá čas.

Doma som napríklad nikdy nemala čas prať v rukách. Práčka ma rozmaznala viac ako starý rodič svoje vnúča, a to už je čo povedať. Na dovolenku som zbalila toľko vecí! Toľko! Len aby som nemusela prať, keďže pračka sa v chorvátskom apartmáne, na rozdiel od plesnivých stien, nevyskytovala. A čo som robila každý večer? Prala? Prala. Pralalalala. Krása. Po prvé, konečne ma prestal bolieť chrbát na mieste, kde sa zapína ten čipkový držiak pŕs! A začal ma bolieť nižšie. Takzvaný prací stavec! Veľká úľava po toľkých týždňoch. Po druhé, moje ruky boli hebučké ako zamat a vypílingované drhnutím detských tepláčikov, ktoré sa od tej chorvátskej červenozeme nedali vyčistiť. Po tretie, popri tom som vždy umyla aj podlahu, keďže som na ňu omylom našpliechala vodu a musela ju utrieť. Veľmi pekné zážitky. A hlavne som bola pätnásť minút sama zavretá v kúpeľni a nikto za mnou nechodil, lebo sa všetci báli, že ich zapojím do práce. Zenová činnosť to pranie.

Doma som takisto nikdy nepraktikovala vyberanie borovicového ihličia z úst, uší a očí či vyberanie kamienkov z rovnakých otvorov, neriešila som situácie ako pokakalo sa mi dieťa do mora, čo s tým, nezabraňovala som konzumácii mačacích fekálií na záhradke... Dievčatá napríklad nechápali, že kamienky na pláži pôsobia na akupresúrne body, čo má blahodarné účinky na celý ľudský organizmus, ony stále riešili to svoje, že kamienky tlačia a pichajú a žiadne blahodarné účinky necítia – čo je toto za nevďačnú generáciu, prepánajána!

Ale hlavne som doma nikdy nikoho každodenne nepresviedčala, že more je úžasné. No áno, preexponovaná dojatá matka s jedným vypitým prsníkom, nevyspatá, spotená a bársaká sa konečne po celonočnej ceste autom ocitne pri mori a ukazuje ho deťom, kričiac na svojho muža: „Foť! Foť! Vidia prvýkrát more.“ Deti to mali totálne v paži. Prejavilo sa to tak, že jedno dieťa sa rozplakalo, lebo chcelo ísť na ruky, a druhé sa snažilo zjesť paličku. Naďalej som im rozprávala, aké je more úžasné a nekonečnéééé, ale to už plakali obidve deti. Do toho ja na muža: „Veď nefoť, keď revú!“. Prvé rumázgalo, lebo chcelo ísť na ruky a druhé, lebo mu zlá matka vybrala z úst paličku. Pri prvej  mali z toho, lebo sa im to more konečne tak zapáčilo, až sa z toho potentočkovali. Podľa mňa je hnačka aj tak lepšia ako kašeľ.

 

Ako sa hovorí: V zdravom tele zdravý duch. Ja sa duchov bojím, odkedy som v desiatich rokoch dostala na Vianoce knižku s názvom Záhady neznáma, preto nechcem mať žiadneho ducha, ani zdravého. Chorého, pochopiteľne, nechcem vôbec. Ale chcem, aby malo moje telo v sebe namiesto zdravého ducha napríklad pržene ligňe (hnusný mastný vyprážaný polotovar – skrátka delikatesa!), ideálne s hranolčekmi a tatarkou. Matky vedia, že najesť sa v reštaurácií za prítomnosti potomka (nie to dvoch) je nemožné. Radšej hladná, ako v strese – to je moje heslo. Ale! Áno, milé ženy, ktoré ste sa práve na základe tejto informácie rozhodli, že nikdy nebudete mať deti... ALE! Existuje jeden spôsob, ako dieťa zamestnať. Volá sa rožok. Ten dieťa upokojí, priam umlčí. V Chorvátsku rožky nemali. Zato mali chlieb – účinky sú veľmi podobné. Chlieb sa po chorvátsky povie kruh. Jediným nežiadúcim účinkom situácie „nerušte moje kruhy“ je, že tie kruhy sú potom úplne všade. V kočíku, tričku, tepláčikoch zašpinených chorvátskou hlinou, na stole, pod stolom, kruhy v obilí... nuž, mimozemšťania zrejme naozaj existujú.

Ozaj, gastro téma. Som naozaj rada, že nemám prieberčivé deti a že bez reptania, dokonca úplne samostatne vyskúšali miestne špeciality. Ela jedla slimáčika, našla ho v záhrade, a Matilda chrobáčika. Mravček v poslednej chvíli ušiel. Všetci bez ujmy prežili, aj keď je pravda, že chrobáčik zostal čudne pokrútený.

Na dovolenke som si skutočne oddýchla. Konečne som nebola jediný aktívny dvadsaťštyrihodinový rodič a konečne som pri pohľade na svojho muža nemala pocit: „Aké milé od tohto cudzieho pána, že má tie moje deti tak rád. Ako vlastné!“ Netradične som raňajkovala bez odbiehania k deťom. Párkrát som sa postavila na stoličku, aby na mňa deti nedočiahli a nelepili sa na mňa, alebo som sa schovala v záhrade, aby si ma deti nevšimli... no a odtiaľ som s plnými ústami vydávala povely ako: prosím ťa, zlož dieťa z múrika, prosím ťa, zober dieťa, olizuje koleso auta, prosím ťa, nech dieťa neje tie psie granule, lebo mi večer nebude jesť kašu, prosím ťa, pohľadaj dieťaťu topánočku, vyhodilo ju z kočíka, prosím ťa, dohliadni na ňu, pichá druhej do oka... Krása, relax, dovča! A navyše som sa aj veľmi pekne opálila, keďže som nikdy nemala čas natrieť sa opaľovacím krémom. A čo je najdôležitejšie, vďaka okeniciam a zime v apartmáne prerobenom z pivnice, spali naše knedle až do siedmej, 7-mej, čiže do 7 a. m.! Teraz, keď to takto o desiatej večer, o 10-tej, čiže o 10 p. m., či dokonca 22. hodine píšem, zdá sa mi to absurdné. Teda to slovné spojenie až do siedmej, keďže poznám len do piatej... skrátka prázdniny ako lusk!

 

A sme doma. Áno, naplnila som presne deväť práčok, rozvešala, poskladala, odložila. Nie, nežehlím. Keby som žehlila, urobila by som bulváru radosť a to ja nechcem. Museli by napísať: Farkašovú (32) porazilo po dovolenke. Nie, takú radosť im nespravím! Ale aj tak Farkašovú (32) skoro porazilo po dovolenke.

Keďže more sa deťom zatiaľ páči len na tom hnusnom gýčovom froté uteráku s delfínmi, ktorý si dávajú na hlavu, budem sa musieť uchýliť ku kúpaliskám. Dnes som sa uchýlila prvýkrát a som jasný úchyl. Teda na kúpaliská.

Dnes bol kolektív na kúpalisku šťastný. Cestou naň som tlačila dvojičkový kočík, popri tom nafukovala plávacie kolesá a telefonovala. Škoda, že nemám ďalšie končatiny, mohla som aj čosi uštrikovať. Pochopiteľne, bolo tridsaťpäť stupňov, svetrík by mi bol nanič. Vlastne dobre, že mám tie ruky iba dve. Keby som mala tri, ťažko by sa mi zháňali pásikavé tričká. Ako teplomilný živočích milujem detský bazénik, lebo je tam, ako sa hovorí, voda teplá ako šťanky. Zrejme to má objektívny dôvod: desaťročný chlapec sa jašil s knedľami v tom malom bazéniku a zdôveril sa mi, že sa v ňom bojí potápať. A ja ako empatická dvojmatka som sa hneď s údivom opýtala prečo. „Lebo tu deti cikajú do vody.“

Pozrela som sa na Matildu, práve si omylom logla vody, a zaujímala som sa ďalej: „A ty kam chodíš cikať?“

A on s úplnou samozrejmosťou odpovedal: „Šak sem.“

... nie, netreba sa nad tým zamýšľať. Treba sa sústrediť sa na to podstatné. Napríklad na to, aby sa deti neutopili. Alebo na veľké chladené pivo, ktoré si nemôžete dať, lebo máte obidve ruky obsadené (Pozor! Matky, ktoré vlastnia len jeden kus, majú vyššie šance, že sa stanú alkoholičkami.) Kúpalisko uznávam aj preto, lebo po jeho návšteve obe naše knedle zaspia asi po sekunde. Dokonca bez podávania mliečneho nápoja priamo zo zdroja, čiže dnes večer mám naozaj veľmi pekné prsia. Až mi je ľúto, že mám muža v práci. Zaspomínali by sme si.

Prajem vám krásnu dovolenku, a s vierou v mimozemšťanov a kruhy v obilí vám prajem aj dobrú chuť, milé matky.

Najlepšie ponuky zájazdov priamo do Vášho emailu